Medzinárodné a európske štruktúry, ktoré fungovali od roku 1989, neodolali skúške času, domnieva sa posledný líder Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov. Svet je podľa neho na pokraji novej studenej vojny a niektorí analytici hovoria, že studená vojna sa už začala.

Kto však touto politikou trpí najviac, je Európa. Namiesto toho, aby sa ujala vedenia v globalizovanom svete, vrhla sa Európa do súťaže o sféry vplyvu a vojenských konfliktov. V dôsledku toho sa Európa oslabuje v dobe, keď ostatné centrá vplyvu posilňujú svoju moc.

Medzinárodné a európske štruktúry, ktoré fungovali od roku 1989, neodolali skúške času, domnieva sa posledný líder Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov. Svet je podľa neho na pokraji novej studenej vojny a niektorí analytici hovoria, že studená vojna sa už začala. Z medzinárodných vzťahov sa vytratila dôvera a spoločné úsilie o udržiavanie mierových vzťahov. OSN sa premenila na bezmocnú inštitúciu a stratila silu a rešpekt. Medzinárodný poriadok, ktorý bol založený na dodržiavaní dohôd, sa rozpadol.

Mohlo by sa zdať, že k pošliapaniu medzinárodného práva došlo obsadením Krymu, pri ktorom Rusko ignorovalo právo, dohody aj zvrchovanosť suverénneho štátu, ktorého územie vojensky obsadilo a násilne si pričlenilo.

Podľa Gorbačova však nie je zničenie medzinárodných vzťahov záležitosťou posledných mesiacov. Domnieva sa, že korene dnešnej krízy siahajú do roku 1990. Keď sa v deväťdesiatych rokoch rozpadol Sovietsky zväz a skončila sa studená vojna, bolo to obdobie, v ktorom mala vzniknúť nová Európa a bezpečnejší svetový poriadok. Namiesto budovania nových bezpečnostných inštitúcií, podľa Gorbačova, západní lídri opojení pocitom víťazstva využívali ruskú slabosť a vyhlásili jednostranný triumf Západu.  Nedbali pritom ani na varovania pred budovaním jednostranného globálneho monopolu.

Pocit „konca dejín“ a eufóriu svojej doby najlepšie ilustruje kniha Francisa Fukuyamu s podobným názvom – Koniec dejín a posledný človek. Autor v knihe rozvíja tézu, podľa ktorej jedine liberálna demokracia západného typu uspokojuje ľudský rozum a ľudské túžby. Zároveň je najspravodlivejším systémom a napriek tomu, že má dnešná liberálna demokracia nedostatky, ľudstvo dospelo ku koncu svojich dejín a k najspravodlivejšiemu spoločenskému usporiadaniu.

Udalosti posledných mesiacov sú, tvrdí Gorbačov, len vyvrcholením politiky snažiacej sa vnútiť svoju vôľu druhým a ignorovania svojich partnerov. Ukazuje to vojna v Juhoslávii, snahy USA o vybudovanie novej protiraketovej obrany, vojna v Iraku, Líbyi a Sýrii… Výsledkom je, že to, čo bolo doteraz len pľuzgierom, sa teraz zmenilo v hnisajúcu ranu.

Bývalý generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu akosi zabúda, že k porušeniu medzinárodného práva a roztáčaniu špirály nedôvery desiatky rokov neprispieval len démonizovaný Západ. Nie je to tak dávno, čo Rusko vojensky obsadilo časť Gruzínska alebo začalo podporovať separatistov v moldavskom Podnestersku…

 

Kto stratí najviac?

Kto však touto politikou trpí najviac, je Európa. Namiesto toho, aby sa ujala vedenia v globalizovanom svete, vrhla sa Európa do súťaže o sféry vplyvu a vojenských konfliktov. Európa je trhaná na kusy nejednotnosťou, rozdielnymi záujmami jednotlivých krajín a neschopnosťou vykonávať politiku, ktorá je dobrá pre celú Úniu a nie iba pre niektoré z jej štátov.

V dôsledku toho sa Európa oslabuje v dobe, keď ostatné centrá vplyvu posilňujú svoju moc. Ak bude takto pokračovať, stratí Európa svoj vplyv na svetové dianie a stane sa irelevantnou.

 

Riešenie?

Našťastie skúsenosť z roku 1980 naznačuje, podľa Gorbačova, cestu vpred. V osemdesiatych rokoch nebola situácia o nič bezpečnejšia ako je teraz. Potencionálne krvavé konflikty mohli vypuknúť v plnej sile aj pri konci studenej vojny aj po rozpade Sovietskeho zväzu. Napriek tomu sa väčšinu ohnísk ohrozenia podarilo zahasiť a prostredníctvom dialógu normalizovať vzťahy. Kľúčom tu bola politická vôľa a stanovenie správnych priorít.

V súčasnej dobe by mal byť prioritou predovšetkým sám dialóg a obnovenie schopnosti počúvať sa navzájom.

Svet čelí globálnym bezpečnostným výzvam ako terorizmus, extrémizmus, chudoba, nerovnosť, zmena klímy, epidémie, migrácia… – a tie sa každý deň zhoršujú. Sú síce odlišné, ale skoro všetky majú jednu spoločnú vlastnosť – nedajú sa vyriešiť vojensky. Svet potrebuje nájsť nový model medzinárodnej spolupráce a potrebuje ho nájsť hneď.

Čo sa týka bezpečnosti v Európe, Michail Gorbačov sa domnieva, že paneurópske riešenie je stále životaschopné.

Riešiť problémy pomocou rozširovania NATO alebo obrannej politiky je kontraproduktívne. Potrebujeme mechanizmy, ktoré budú poskytovať záruky všetkým. Aj štátom Európskej únie, aj Rusku, Ukrajine a ostatným krajinám ležiacim na európskom kontinente.

V minulosti boli vkladané veľké nádeje do Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). OBSE zatiaľ tieto nádeje nesplnila, to však neznamená, že by sme ju mali zrušiť alebo nahradiť inou organizáciou. OBSE je „ako budova, ktorá vyžaduje väčšie opravy a niekoľko nových stavieb.“

Pred niekoľkými rokmi navrhoval nemecký minister zahraničia Hans Dietrich Genscher, bývalý poradca pre národnú bezpečnosť USA Brent Scowcroft a ďalší lídri vytvorenie Rady bezpečnosti pre Európu. Podobné návrhy predniesol aj ruský premiér Dmitrij Medvedev. Mechanizmus by mal zahŕňať preventívnu diplomaciu a povinné konzultácie v prípade ohrozenia bezpečnosti ktoréhokoľvek štátu.

Ak by bol takýto mechanizmus už zriadený, predišlo by sa najhorším udalostiam na Ukrajine.

zdroj: MP, Mikhail Gorbachev: A New Cold War Order?