Máme sa báť euroskeptikov? „Budú európske inštitúcie zničené pestrofarebnou vlnou tých, ktorí spochybňujú samotnú existenciu Európskej únie?“, pýta sa Piero Ignazi z Boloňskej univerzity. Odpoveď znie: NIE. Skôr by sme mali dúfať, že euroskeptici získajú silu a politických kruhov veľkých štátov sa zmocní strach z toho, že ich politika bude v rozpore s väčšinovým názorom.

Európska únia mala niekoľkokrát príležitosť urobiť rozhodujúci krok dopredu, ale vždy ho prepásla. Trvalo nejaký čas, kým kríza Európsku úniu zasiahla a dovtedy sme mali čas pripraviť sa. Na to sme ale potrebovali spoločnú víziu, a tá nám chýbala. Uprostred krízy a bez vízie je veľmi ťažké presadzovať ďalšie budovanie Európskej únie. Túto úlohu nesú na svojich ramenách tí, ktorí si stále hovoria euronadšenci.

Euroskeptici majú všetko jednoduchšie – v dobe neistoty je veľmi jednoduché a bezpečné určiť a označiť vinníka. Ešte jednoduchšie je to v prípade, keď môžete za vinníka označiť vzdialených a nejasných bruselských škriatkov a ich súdne dvory. Oveľa ťažšie je poukázať na úspechy integrácie, ktoré sú také jasné, že sa v očiach mnohých ľudí stali neviditeľné.

Poďme znova uzavrieť hranice, obmedziť program Erazmus (a jeho nasledovníkov), obnovme clá, nechajme každú krajinu ísť vlastnou cestou a sledujme, do akého pekla zostúpime! Toto musíme euroskeptikom povedať. Musíme si uvedomiť, čím bola Európa pred Európskym spoločenstvom uhlia a ocele, pred Rímskou a Lisabonskou zmluvou… A predovšetkým si musíme uvedomiť, v akých troskách bola Európa po Druhej svetovej vojne.

Altiero Spinelli a Ernesto Rossi to pochopili už dávno a jasnejšie ako ktokoľvek iný: zlo Európy spočíva v nacionalizme. Stále silnejšie sa objavuje nebezpečná ilúzia, že návrat k malým štátikom, uzavretie hraníc a obnova ekonomickej suverenity povedie k prosperujúcej a kľudnej budúcnosti… A ako sa ukázalo v minulom storočí, nacionalizmus má devastujúce následky. A časovaná bomba nacionalizmu stále tiká…

písané pre EDS