„Keď sa stane niečo zlé, nastáva europeizácia problémov, ale keď ide o úspechy, tak je tendencia tieto úspechy znárodňovať.“ José Manuel Barroso
Kríza vypukla pred niekoľkými rokmi a za tie roky sa akoby zabudlo na jej skutočné príčiny. Pojmy Európska únia, euro a kríza sú prezentované už skoro ako synonymá. Zabudlo sa, že kríza nezačala v Európe a zasahuje aj krajiny mimo nej. Začala v USA a postupne sa rozšírila do celého sveta – zasiahla Spojené štáty, európske štáty, Južnú Ameriku, štáty v Afrike, Ázii… Kríza priamo nesúvisí s projektom Európskej únie. Svetové média však krízu prezentujú tak, akoby to bola Európska únia, euro a Brusel, ktoré sú príčinou všetkých problémov.
Akoby neschopnosť EÚ bola prekážkou prekonania krízy. Akoby bola Európska únia nefunkčný spolok, ktorý nemá v dejinách čo hľadať. Vo svete súperiacich mocností a stenšujúcich sa zdrojov niektorým štátom takýto falošný obraz neschopnej a problémovej Európskej únie vyhovuje.
Je to ale chybný obraz. Problémy prišli do EÚ zvonku a udreli by rovnako silno bez ohľadu na to, či postihnuté krajiny sú alebo nie sú súčasťou EU či eurozóny. Euro počas celej krízy bolo a je stabilná, silná a bezpečná mena. Je pravdepodobné, že bez spoločnej meny by sme mali ešte väčšie problémy, ako máme teraz. Národné meny menších ekonomík by takmer určite nedokázali čeliť útokom špekulantov a udržiavať si svoju stabilitu. Špekulanti, ktorí v priebehu krízy vsádzali proti euru, väčšinou o svoje peniaze prišli. Napriek kríze sa Európska únia a eurozóna nerozpadá a je málo pravdepodobné, že sa v budúcnosti rozpadne.
Počiatky, semienko súčasnej krízy môžeme umiestniť do USA a datovať niekde do doby, keď vlády liberalizovali finančné trhy. Ekonomika sa od určitej doby začala rozvíjať na predpoklade, že ceny nehnuteľností a aktív budú rásť donekonečna. Rozšírilo sa úverovanie a hypotéky. Hypotéku si v USA mohol vziať prakticky ktokoľvek bez ohľadu na to, či bude v budúcnosti vedieť dlhy splácať. Obrovské množstvo hypoték sa dostalo do rúk skupinám obyvateľov s nízkymi príjmami. Na rozdiel od hypoték u nás a v Európe, v USA sa za hypotéku ručilo len nehnuteľnosťou, na ktorú bola pôžička poskytnutá. V prípade, ak dlžník prestal pôžičku splácať, banka mu v najhoršom prípade zabavila dom. Ceny nehnuteľností rástli a všetci predpokladali, že tento rast bude donekonečna generovať zisk pre všetkých. Aktuálne dlhy ľudia a firmy často splácali ďalšími a ďalšími pôžičkami.
Rovnako banky si na svoje operácie požičiavali. Rozšírilo sa nebezpečné používanie finančných derivátov. Kým pri klasickom bankovníctve banky zbierali úspory ľudí a investovali ich do priemyslu, nové deregulované bankovníctvo sa úplne odtrhlo od reality. Provízie a zisky bankárov stúpali. Vďaka obrovským ziskom dokázali banky vytvoriť virtuálnu realitu a diktovať pravidlá. Vznikol „paralelný a strašidelný vesmír, ktorý vytvorili investičné banky a špekulačné fondy vedľa skutočnej ekonomiky produkujúcej tovary a služby (Jurgen Habermas, Julia Nida-Rumelin a Peter Bofinger: Opozícia proti zdanlivej demokracii)“. Keďže produktívne služby prinášali menej zisku ako špekulačné investície, percento investícií do reálnej produkcie sa zmenšilo. Skutočná ekonomika stagnovala a investície do špekulačných cenných papierov a nehnuteľností naproti tomu raketovo vystrelili do výšok.
Mnoho z cenných papierov (nebezpečných derivátov), často pochybnej kvality, dostávalo od ratingových agentúr vysoké hodnotenia bezpečnosti. Navyše sa tieto cenné papiere dali poistiť pre prípad nesplácania úverov. To vytvorilo zárodky ďalších problémov – z čoho vyplatia poisťovne svoje plnenie, ak zlyhá naraz veľké množstvo cenných papierov? V spojení s hypotékami a takmer nekontrolovaným trhom s „inovatívnymi“ cennými papiermi vznikali nové finančné produkty. Nebezpečné balíčky cenných papierov, ktoré obsahovali rizikové hypotekárne listy, dostávali najvyššie ratingy a šírili sa do celého sveta.
Všetko sa dialo v dobe, keď už v USA klesal reálny hospodársky rast. Zato sa zvyšovala spotreba, rástli ceny nehnuteľností a zvyšovali sa objemy obchodovaných derivátov… Príjmy amerických domácností stagnovali a výdavky prevyšovali príjmy, spotreba sa však stále zvyšovala. Ako? Spotreba a rast sa stimulovali zasa len pôžičkami. Všetok tento rast a spotrebu zakrývali ďalšie a ďalšie úvery.
Okolo roku 2007 začali ceny nehnuteľností v USA klesať. Pre mnoho zadlžených domácností predstavovalo problém ďalej splácať hypotéky a úvery. Pádom cien nehnuteľností strácali hodnotu aj cenné papiere, ktoré na ne boli naviazané. V roku 2008 sa zrútila investičná banka Lehman Brothers. Nedôvera medzi bankami vrcholila a medzibankový trh sa zasekol. Medzi iným, totiž žiadna banka nevedela, ako sú na tom tie ostatné a koľko bezcenných aktív majú vo svojom portfóliu. Banky si prestali požičiavať navzájom peniaze. Investori a banky prišli vďaka biliónovým špekulačným obchodom o peniaze, centrálne banky štátov museli pribehnúť na pomoc s balíkmi nových peňazí, aby sa celý bankový sektor nezrútil. Ak by sa zrútil, ekonomické škody vo všetkých odvetviach by boli obrovské.
Rovnako na trhu s hypotékami musel štát zasahovať. Prevzal spoločnosti Fannie Mae a Freddie Mac – najväčších poskytovateľov hypoték v USA. Nasledoval sektor poisťovníctva.
Následne sa kríza rozšírila do krajín mimo USA. V globalizovanom svete, kde sú ekonomiky štátov prepojené, sa kríza dotkla takmer všetkých. Jedna cesta, ktorou sa kríza šírila, bolo priame napojenie na americké banky a ich obchody, pomocou ktorých sa toxické (prakticky bezcenné) cenné papiere rozšírili do celého sveta. Problémy sa objavili aj v krajinách, ktorých ekonomika bola silne závislá na dovoze kapitálu a ktorých rast bol financovaný zadlžovaním sa v zahraničí. Ďalej v krajinách zameraných na export, keďže dopyt po tovaroch vďaka kríze a neistote klesol a ceny nerastných surovín klesli tiež.
(pokračovanie…)
14.10. 2013
