Obamova zahraničná politika je katastrofou. Od okamihu, keď Barack Obama vkročil do Bieleho domu, sa situácia vo svete prudko zhoršila. Americký prezident trpí dvomi základnými slabosťami.
Prvá slabosť je, píše Richard Epstein z Hoover Institution, že Obama nie je ochotný urobiť rozhodnutie. Prezident sa hrá na nezúčastneného pozorovateľa a len komentuje katastrofálne udalosti. Ukážkovým príkladom bolo prelievanie krvi v Sýrii.
Druhou Obamovou chybou je, že nechápe použitie sily v medzinárodných vzťahoch a fatálne sa oslabil zavedením nezmyselných krokov, ktorými obmedzil možnosť použitia americkej vojenskej sily v zahraničí.
Richard A. Epstein: The Pax Americana is Dead (Hoover Instutution)
Aby sme vedeli dať tieto body do súvisu, je dôležité spomenúť dva problémy: vojenskú silu a americký vplyv.
Pokiaľ ide o prvý bod, Obama znížil rozpočty a skresal americké vojenské operácie po celom svete. Podľa prezidenta skresanie armády zmenší americké pokušenie zasahovať do sporov po celom svete. To má zabrániť nešťastiam, akým bola napríklad naša intervencia v Iraku a Afganistane, ktorá oslabila americkú silu a nám nepriniesla takpovediac nič.
Druhým problémom je zhoršenie svetového mieru, ku ktorému došlo vtedy, keď sa stal Obama prezidentom. Nikto nemôže tvrdiť, že keď George W. Bush odchádzal z funkcie, bol Irak pokojný. Násilie však bolo zastavené. Po Obamovom nástupe do funkcie nahradili relatívny pokoj frakčné boje a agresia. To zastihlo nového prezidenta žalostne nepripraveného.
Počet problémov na svete rastie. Irak nie je sám. Problémy sú v Gaze, Sýrii, Líbyi, Nigérii, na Ukrajine… Obama zalamuje rukami nad tým, aká je situácia ťažká a aké ťažké je nájsť dôveryhodných spojencov vo svete, s ktorými by mohol riešiť tieto problémy. Prezident sa ale nepýta, prečo mu nikto neverí. Ak sa prezident USA rozhodol zdržať použitia vojenskej sily v zámorí, každý diktátor alebo teroristická skupina v tom vidí otvorené pole pre svoje pôsobenie.
Hrubé prezidentove chyby nám ukazujú, že potrebujeme americké vedenie v medzinárodných záležitostiach. V prípade, ak by mali USA veľkú vojenskú silu, ktoré je pripravená na použitie, hrozba tejto sily odradí veľký počet tých, ktorí vyvolávajú konflikty. Taká bola aj politika, s ktorou slávilo NATO veľký úspech v povojnovom období. Akonáhle však prezident USA neutralizuje americkú silu, slabšie, ale agresívnejšie skupiny vedia, že majú voľnú ruku k vlastnej agresívnej agende.
K situácii na Strednom východe Obama povedal, že „je potrebné hlbšie zapojenie Ameriky len do tej miery, aby sa rozdielne domáce komunity dohodli na spoločnej politike, v ktorej nebude žiadny víťaz ani porazený.“ Prezident sa chce “porozprávať so Sunnitskou väčšinou”, lenže ako je to možné v tých častiach Iraku, ktoré sú pod vplyvom extrémistických skupín? Ponechané napospas svojmu osudu si Sunnitské, Šítske a Kurdské frakcie v Iraku medzi sebou vybudovali takú veľkú nedôveru, že sa nebudú nikdy schopné dohodnúť na deľbe moci. Pokiaľ sa nebudeme miešať do politiky Stredného východu, tak si môžeme byť celkom istí, že rozdielne frakcie budú v Iraku bez kompromisov pokračovať v tom, čo Obama nazval “maximalizovaním svojich pozícií”.
Obama pozná nebezpečenstvo čiastočných opatrení, ktoré už oľutoval v prípade Líbye. Zásah v Líbyi, ktorým sa zabránilo masakru, bola správna vec, ale zásah nebol dotiahnut do konca a nepomohli sme Líbyi zvládnuť prechod k demokratickejšej politike.
Keď sa dostaneme k otázke severného Iraku, Obama opakovane zdôrazňuje, že dáva radšej prednosť mesiacom bezvýchodiskového bombardovania namiesto toho, aby tam poslal pár vojakov, ktorí by bojovníkov islamského štátu rozprášili za zlomok tohto času. Koľko ľudí bude počas tohto obdobia hladovať alebo bude zabitých? Už teraz vieme, že desaťtisíce ľudí bolo nútených opustiť svoje domovy, mnoho z nich prišlo o svoj život, pokým náš prezident otáľal, lebo chcel, aby si iracká vláda dala sama do poriadku vnútorné záležitosti. Polovičné opatrenia nie sú znakom dobrého prezidenta.
Skľučujúci výsledok Obamovej zahraničnej politiky nie je náhoda. Má pôvod v zásadnej koncepčnej chybe a tou je presvedčenie, že použitie sily v medzinárodných vzťahoch je zlé, rovnako ako je zlá aj hrozba touto silou. V duchu tohto presvedčenia je Obama skeptický k použitiu sily v medzinárodných záležitostiach.
Avšak použitie sily tam, kde ide o kontrolu agresie druhých a v prípadoch, keď sa sila používa na ochranu tých, ktorí nie sú schopní brániť sa sami, je správne. Bolo by načase, ak by sa prezident Obama prestal zaoberať filozofickými úvahami a začal sa správať ako prezident Spojených štátov a vodca slobodného sveta.
zdroj: MP, Hoover Institution (hoover.org)
