Finančná kríza, ktorá začala v roku 2008 v USA ako kríza hypoték sa preliala do Európy a vytvorila krízu štátneho dlhu. Spojené štáty sa, vďaka aktívnym zásahom federálnej vlády, vykúpením toxických aktív a naliatím miliárd dolárov do americkej ekonomiky z krízy rýchlo spamätali. V roztrieštenej Európe naopak prebiehali, namiesto činov, mesiace debát o tom, čo je vlastne príčinou krízy a ako ju riešiť.
Konvenčným názorom sa v Európe stala nemecká verzia, píše analytik Stratfor George Friedman. Tá hovorí, že dlhová kríza je dôsledkom nezodpovednej sociálnej politiky v európskych národných štátoch. Európski politici si kupovali hlasy voličov mrhaním prostriedkov sociálnych programov. Problém bankového sektoru bol zasa spôsobený nezodpovednsťou dlžníkov. Liekom na krízu je, podľa Nemecka, šetrenie, škrtanie a úsporné opatrenia.
Druhá verzia, ktorú bolo v prvých dňoch sotva počuť, ktorá však dnes získava na dôveryhodnosti je, že kríza je výsledkom nezodpovednosti Nemecka. Nemecko je štvrtou najväčšou svetovou ekonomickou. Výváža tovar v hodnote približen 50% svojho HDP a prežije len vtedy, keď bude nemecký vývoz rásť. Pre Nemecko je Európska únia prostriedkom pre udržanie vývozu. Pôžičky Nemecka bankám štátov ako je aj Grécko boli po roku 2009 navrhnuté tak, aby urdžali dopyt po nemeckých tovaroch. „Nemci vedeli,“ píše Friedman, „že dlhy nemôžu byť nikdy zaplatené, ale chceli kopať plechovku po ceste a vyhýbať sa jednaniu dúfajúc, že udržia svoj export.“
Ak príjmeme ako fakt prvú verziu a liekom bude naďalej šetrenie a úsporné programy, bude to znamenať koniec sociálneho štátu v Európe a ďalší nárast popularity radikálnych hnutí. Ak je správna druhá verzia a problém je s Nemeckom, malo by Nemecko súhlasiť s prispôsobením pravidiel v Európe, regulácií a ceny eura potrebám ostatných európskych štátov.
Alebo je pravda, ako obvykle, niekde uprostred a Európska únia potrebuje kombináciu všetkých opatrení. Čo je dôležitejšie, potrebuje zastaviť fragmentáciu Únie a znova naštartovať integráciu. Roztrieštená Únia, v ktorej bude každý štát presadzovať len svoje vlastné záujmy svoj pád nedokáže zastaviť.
Volebný víkend v Grécku je varovaním. Dopad doterajších škrtov na Grécko bol dramatickejší ako sa očakávalo. Krajina sa ocitla v katastrofálnej situácii. Svoj dlh nedokáže nikdy splatiť, mzdy sa zrútili a nezamestnanosť stúpla na úroveň 25%. Neomarxistická Syriza v gréckych voľbách uštedrila drvivú porážku politike šetrenia a škrtov.
Grécky príbeh sa však môže opakovať v Španielsku, Portugalsku, Francúzsku a Taliansku. Takmer každá európska krajina má už rastúce hnutie, ktoré sa stavia proti politike EÚ. Väčšina z nich sú pravicové hnutia, ktoré chcú, okrem zmien ekonomickej politiky, získať aj kontrolu nad hranicami svojho štátu.
Ak sa situáciu v Európe nepodarí stabilizovať, Európa sa nezjednotí a integrácia sa nebude prehlbovať, získajú tieto sily moc a Európa sa posunie desiatky rokov dozadu. Fragmentácia Európy bude slúžiť ostatným veľmociam, ako USA, Čína, India či Brazília, ktoré získavajú na sile.
Euro ako potenciálny konkurent doláru bude zlikvidované. Európska únia ako nový potenciálny hegemón 21. storočia bude zlikvidovaná. Európsky sociálny štát ako protiklad ázijským ekonomikám využívajúci otrockú pracovnú silu bude zlikvidovaný.
Európa sa znova premení na kontinent hašteriacich sa a navzájom si konkurujúcich štátov a štátikov, ktoré stratia v globalizovanej ekonomike vplyv. Menšie štáty, ako je aj Slovensko, sa stanú závislými na veľkých štátoch. Bude to závislosť bez možnosti vyjednávať a spolurozhodovať o európskej (a tým aj globálnej) politike. Európa sa vráti do politického a sociálneho stredoveku.
