V čase vrcholiacej krízy, keď sa popularita Európskej únie prudko prepadala, som bol s manželkou na koncerte v Slovenskej filharmónii. Bol to len úplne obyčajný koncert, žiadne politické benefičné stretnutie. Keď koncert skončil a my sme sa začali pripravovať k odchodu, orchester nečakane a mimo program zahral prvé tóny Beethovenovej Ódy na radosť.

Vtedy sa všetci v sále spontánne postavili zo sedadiel a ticho počúvali skladbu. Keď ľudia vstávali, nebolo vidieť ani chvíľu zaváhania. Nikto nezostal sedieť a nikto sa neotočil orchestru chrbtom. Zrejme neboli v sále žiadni populistickí politici, ktorí by sa potrebovali predvádzať a ani televízne kamery, ktoré by nahrávali ich exhibíciu. V sále boli len obyčajní ľudia. Jednota, ktorá zavládla a skladba pripomínajúca európsku výnimočnosť, bola silným zážitkom.

To, že sa Farage, poslanci UKIPu a Národného frontu pri hraní Ódy na radosť v Európskom parlamente otočili alebo zostali sedieť, ma neprekvapuje. Namiesto konštruktívnych riešení sme u nich doteraz videli len populizmus, fanatizmus, rasizmus, neznášanlivosť a neúctu. Rovnako to bude pokračovať aj ďalej. Aj často agresívni športoví fanúšikovia sa postavia a ticho stoja, keď hrá hymna „nepriateľského“ štátu. Dokonca aj kmeňoví náčelníci z pralesa vedia prejaviť úctu k symbolom nepriateľského kmeňa. Hovorí sa tomu slušnosť. Farage a jeho populistická svorka nevedia ani to.

jún 2014