Do prezidentských volieb v Spojených štátoch amerických zostáva niekoľko týždňov. Aj keď sa hovorí, že rozdiely v reálnej politike medzi demokratickými a republikánskymi kandidátmi sa rokmi stierajú, výsledky nadchádzajúcich volieb môžu rozhodnúť najmä o prudkej zmene v zahraničnej a sociálnej politike USA. Hlavne otázky zahraničnej politiky sa výrazne dotýkajú nielen Spojených štátov, ale aj Európanov a zvyšku sveta. Volebný systém Spojených štátov je pre bežného Európana často nepochopiteľný a možno zbytočne zložitý.
V rámci cyklu Face 2 Face, usporiadaného Veľvyslanectvom USA v Bratislave a Nadáciou otvorenej spoločnosti prijali pozvánku na diskusiu o prezidentských voľbách bývalí členovia Kongresu USA Lawrence LaRocco a Scott Klug. Pán LaRocco bol demokratickým zástupcom za štát Idaho a republikán Scott Klug zasadal v Kongrese za Wisconsin.
V Európe volíme prezidenta nepriamou voľbou v parlamente alebo prostredníctvom priamej voľby občanmi. V USA nie je prezident volený ani občanmi ani členmi Kongresu, ale tzv. kolégiom voliteľov.
Kolégium voliteľov tvoria zástupcovia všetkých štátov Únie. Ich počet je 538. Počet voliteľov sa za každý štát určuje podľa počtu obyvateľov štátu. Počty voliteľov za jednotlivé štáty sa prehodnocujú každých desať rokov, ale ich celkový počet za celé Spojené štáty zostáva nemenný. Samotní volitelia sú volení priamo občanmi.
Štáty Únie majú široké právomoci a samé si stanovujú spôsoby voľby svojich voliteľov. Spravidla sa používa väčšinovým volebný systém. Pri jeho použití získava víťazná strana všetkých voliteľov daného štátu.
Víťazom prezidentských volieb sa stáva ten kandidát, ktorý získa hlasy nadpolovičného počtu všetkých voliteľov. V prípade, ak by získali obaja kandidáti rovnaký počet hlasov, voľba prezidenta sa uskutoční v Snemovni reprezentantov.
Je zvláštne, že vďaka používaniu amerického volebného systému môžu nastať prípady, keď sa prezidentom stane kandidát, ktorý získal menej hlasov občanov (nie však menej hlasov voliteľov), ako jeho protivník. V histórii bolo takto zvolených niekoľko prezidentov USA.
Ďalším výrazným rysom prezidentských volieb v Spojených štátoch sú tzv. primárky. Každý politik z demokratickej alebo republikánskej strany, ktorý chce kandidovať za prezidenta, musí najprv zvíťaziť v kampani vo vlastnej strane a získať stranícku nomináciu. Tento proces sa nazýva primárne voľby a vrcholí na celonárodnom nominačnom zjazde. Je to akési predkolo k prezidentským voľbám, v ktorom spolu o nomináciu súperia členovia jednej strany. Primárky sú sledované rovnako ostro a sú rovnako tvrdé a nákladné ako prezidentské voľby. Často sa stáva, že boj medzi kandidátmi sa vyostrí natoľko, že môže poškodiť a ohroziť víťazného kandidáta v následných prezidentských voľbách. Povinnosť zúčastniť sa a zvíťaziť v primárkach sa netýka prípadov, keď sa uchádza o znovuzvolenie úradujúci prezident.
Keď sa rozprávame o amerických prezidentských voľbách, väčšinou sa hovorí len o demokratických a republikánskych kandidátoch. Okrem týchto dvoch veľkých strán, ktoré sa v USA striedajú pri moci, existuje celá rada menších politických strán. Od krajnej pravice, cez ekologické strany, umiernené strany až po socialistické a komunistické zoskupenia krajnej ľavice. Hoci niektoré z nich čas od času postavia vlastných prezidentských kandidátov, vďaka konštrukcii amerického volebného systému nemajú kandidáti týchto strán prakticky žiadnu šancu na zvolenie. Toto sa týka aj zastúpenia menších strán v Snemovni reprezentantov alebo Senáte. O ovládnutie Kongresu teda reálne znova súperia iba Republikánska a Demokratická strana.
Práve úradujúci prezident má najlepšie šance na víťazstvo a znovuzvolenie. Pravdaže, ak si za svoje prvé volebné obdobie neznepriatelí voličov. Ak chce byť prezident znovu zvolený – a znovuzvolenie je pre väčšinu politikov okamih, keď dosiahnu svoj profesionálny vrchol -, musí celé svoje prvé volebné obdobie prispôsobiť tomuto cieľu. V skutočnosti je prezident Spojených štátoch v politických rozhodnutiach skutočne slobodný až v priebehu svojho druhého volebného obdobia, keď už nemusí tak prísne dbať na svojich voličov a sponzorov. Všetky chyby, prešľapy a každý nedodržaný sľub prvého volebného obdobia spočítajú prezidentovi protikandidáti vo volebnej kampani a voliči v hlasovaní. Hovorí sa, že pre úradujúceho prezidenta začína kampaň už v druhej polovici jeho prvého volebného obdobia. História ukazuje, že väčšine prezidentov sa podarilo v kampani za znovuzvolenie uspieť.
Kandidatúra úradujúceho prezidenta je obrovská výhoda, ktorú ale v jeho neprospech vyvažujú najmä dve veci. V prvom rade sú tu štátne povinnosti, ktorým sa musí prezident, na rozdiel od svojho protikandidáta, venovať. Tejto témy sa v diskusii dotkol aj pán LaRocco. V niektorých okamihoch prebiehajúcej kampane bolo na prezidentovi Obamovi vidieť vyčerpanie a únavu. Ako podotkol LaRocco, zatiaľ čo Mitt Romney sa môže plne sústrediť na náročnú kampaň, Obama okrem kampane riadi štát.
Druhá nevýhoda je, že na rozdiel od svojho protikandidáta, prezident musí ukázať výsledky svojej práce. Jemu, ale nie jeho protikandidátovi, vystavujú voliči účet za predchádzajúce štyri roky. To je, podľa situácie, nevýhoda alebo naopak výhoda úradujúceho prezidenta. Či sa prezidentovi darilo plniť svoje sľuby a riadiť krajinu úspešne, nezávisí len od jeho programu a schopnosti realizovať ho, ale aj na celkovej situácii v Spojených štátoch a vo svete.
Podľa bývalého kongresmana LaRocca, prezident Obama zdedil, na rozdiel od predchádzajúceho prezidenta Busha, krajinu v katastrofálnom stave, čo mu bude vo voľbách uberať plusové body. Vysoký deficit, vojenské konflikty, pošramotené medzinárodné vzťahy, stupňujúce sa nepriateľstvo voči USA… K tomu všetkému vo svete znovu prepukla hospodárska kríza. V USA rástla nezamestnanosť, ekonomické vyhliadky krajiny sa prudko zhoršovali. Američania prichádzajú o štandardy, na ktoré boli zvyknutí. Obama tak musel štyri roky namiesto budovania nových Spojených štátov zachraňovať tie staré a to mu môžu voliči v novembri spočítať.
Šance oboch kandidátov v prebiehajúcich prezidentských voľbách sú v tejto chvíli tak vyrovnané, že ani LaRocco a ani Scott Klug sa neodvážili tipovať výsledok. Samozrejme, bývalý republikánsky senátor s úsmevom tipoval na Romneyho víťazstvo a demokrat LaRocco zasa Obamove. Výsledok sa však v tejto chvíli skutočne nedá odhadnúť.
Z pohľadu Európana je asi najcitlivejšia zahraničná politika prezidentov Spojených štátov. V Európe sú tradične obľúbení tzv. mäkší prezidenti. Spravidla sú to demokrati – Kennedy, Clinton ale aj Barack Obama…
Obama sľuboval reštart v pošramotených medzinárodných vzťahoch a podľa prieskumov prijali jeho zvolenie obyvatelia Európy s očakávaním až radosťou. Je potrebné dodať – a potvrdzujú to republikáni rovnako ako aj demokrati -, že aj v USA vyvolalo Obamove zvolenie eufóriu, akú Spojené štáty dovtedy nezažili. Tak ako aj pred štyrmi rokmi, aj teraz je väčšina Európanov naklonených demokratickému kandidátovi.
Čo sa týka Romneyho zahraničnej politiky, jeho ostré vyjadrenia vzbudzujú skôr obavy. Bývalý senátor LaRocco vyslovil v diskusii domnienku, že by v prípade jeho víťazstva mohli Romneyho politiku znova, rovnako ako tomu bolo za G.W. Busha, kontrolovať „jastraby“, teda skupiny presadzujúce tvrdú líniu v zahraničnej politike. Vznikajú špekulácie, že Romneyho zahraničná politika by mohla byť ešte tvrdšia, ako bola Bushova.
Z pohľadu USA však zostáva otázkou, či je v dnešnej zložitej zahranično-politickej situácii a pri klesajúcom kredite Spojených štátov, pre USA účinnejšia tvrdá zahraničná politika alebo relatívne mäkké Obamove spôsoby riešenia medzinárodných otázok.
Milan Polešenský, JEF Slovakia
2012
