Emócie v súvislosti s tohtoročným udelením Nobelovej ceny Európskej únii neboli prekvapením. Nestalo sa prvý a určite ani poslednýkrát, keď Nobelova cena za mier vyvolala strety názorov.

V histórii ceny mieru sa výbuchy pravidelne opakujú. Napríklad keď bola udelená Jásirovi Arafatovi (1994) alebo Henri Kissingerovi v roku 1973. Obaja politici boli v priebehu svojej kariéry obviňovaní z vojnových zločinov a terorizmu. Kontroverzie vyvolala nominácia Baracka Obamu z roku 2009, keď bol nominovaný len niekoľko dní po nástupe do Bieleho domu a podľa kritikov bol nominovaný, hoci ešte pre svetový mier neurobil nič. Rovnako udelenie ceny mieru kontroverznému Medzinárodnému panelu pre klimatické zmeny v roku 2007 vyvolalo značné emócie.

Aj týchto niekoľko príkladov ukazuje, že najmä pri otázkach mieru, demokracie alebo ľudských práv existuje množstvo protichodných názorov a cena mieru vyvoláva a aj v budúcnosti bude vyvolávať vášne.

Pri tohtoročnom udelení Nobelovky mieru vzniká odmietanie skôr na základe emócií a vplyvom ekonomickej krízy, ako na základe faktov. Od vypuknutia svetovej krízy popularita EÚ klesá. Cenu sme však dostali za mier, nie za popularitu alebo ekonomiku. Ak chceme o udelení ceny pochybovať, mali by sme sa sústrediť len a len na to, či Európska únia prispela alebo neprispela k upevňovaniu mieru.

Predseda Nobelovho výboru Thorbjörn Jagland, pri odovzdávaní ceny vyhlásil, že Európska únia prispela k premene svetadielu vojny na svetadiel mieru; pomohla obnove zničeného kontinentu po Druhej svetovej vojne a vniesla stabilitu do bývalých socialistických krajín po zrútení komunistických režimov.

Vďaka Európskej únii nepoznala naša generácia vojnu

Takmer celé dejiny Európy boli dejinami vojen, v ktorých zahynuli milióny ľudí. Po Druhej svetovej vojne, ktorá zanechala kontinent v troskách, boli európski lídri presvedčení, že národné štáty nedokážu zabezpečiť mier a bezpečnosť. História dávala týmto obavám za pravdu.

Prvý impulz k európskej integrácii nepriniesli ekonomické potreby ani sny o zjednotení všetkých Európanov. Európska integrácia bola hľadaním cesty k mieru. Bola snahou nájsť spôsob, ako zabrániť ďalším vojnám a zabezpečiť v Európe trvalý mier. Cieľ sa podarilo splniť a od začiatku európskej integrácie už nevypukla medzi európskymi štátmi žiadna vojna.

Mier v Európe začal kontrolou uhlia a ocele

Myšlienka Jeana Moneta spoločne kontrolovať produkciu a výrobu uhlia a ocele, ktorou sa začala európska integrácia, bola prvým krokom k zabezpečeniu udržania mieru na kontinente. Uhlie a oceľ boli v štyridsiatych rokoch minulého storočia základné suroviny potrebné na vybudovanie modernej armády. Spoločná kontrola týchto strategických surovín mala zabrániť ich zneužitiu na vojenské účely a zabrániť jednotlivým štátom vybudovať modernú armádu. Týmto krokom sa skončila stovky rokov trvajúca Európska občianska vojna, ktorá bola prerušovaná len vzácnymi obdobiami mieru.

A toto je to najdôležitejšie, za čo dostala Európska únia Nobelovu cenu mieru a právom si ju zaslúži.

Ako integrácia úspešne postupovala ďalej, filozofiou Európskej únie sa stávali pojmy ako humanita, rešpekt k ľudským právam, mierové riešenie konfliktov… Kým pred začiatkom európskej integrácie sa Európania stovky rokov navzájom zabíjali, v súčasnosti sa lídri v najhoršom prípade pohádajú na summite.

Rozpad Európskej únie by znamenal ďalšie vojny

Bolo by naivné myslieť si, že hrozba vojny v Európe navždy pominula. Svet nie je bezpečnejší, ako bol v minulom storočí. Bezpečnosť v Európe garantuje Európska únia. Ak by sa EÚ rozpadla, je pravdepodobné, že sa kontinent vráti na starú cestu. Rozpad by spôsobil hospodársku a politickú katastrofu, oživenie starých vášní, nacionalizmu, protekcionizmu, otvorenie územných sporov… A to by znamenalo v dnešnom svete poznačenom hospodárskou krízou, stenčujúcimi sa zásobami fosílnych palív, rastúcich ekologických problémov a stratou postavenia európskych štátov v svetovej politike len jedno – ďalšie vojny.

Práve preto by kritici udelenia Nobelovej ceny Európskej únii, euroskeptici a odporcovia integrácie nemali zabúdať na jednu vec – naše vlastné dejiny…

17.10. 2012