Keď sa v roku 2008 v USA zrútila banka Lehman Brothers, stali sa dve veci: investori prišli o stovky miliárd dolárov a prevalilo sa, že miliardové aktíva, ktoré držia americké banky, sú bezcenné.
Nikto nevedel odhadnúť, ktorá ďalšia banka sa môže zrútiť a na trhu zavládla nedôvera. Banky si medzi sebou prestali požičiavať peniaze a úverový trh zamrzol. V priebehu krátkej doby sa kríza preliala z USA do sveta a situácia bola taká zlá, že museli zasiahnúť centrálne banky štátov.
Najefektívnejšie zareagoval FED (Americká centrálna banka). FED elektronicky vytvoril nové doláre, pripísal si ich na účet a za tieto peniaze odkúpil od komerčných bánk bezcenné aktíva. Týmto „kvantitatívnym uvoľňovaním“ – „vytvorením dolárov z ničoho“ – zachránil banky pred krachom a rozhýbal zamrznuté trhy.
V ďalších kolách kvantitatívneho uvoľnovania (QE) začal FED za „z ničoho vytvorené doláre“ nakupovať štátne dlhopisy a aktíva bánk a súkromných inštitúcií v hodnotách miliárd dolárov. Vytváraním nových peňazí znižoval úrokové sadzby, zvyšoval množstvo peňazí v obehu a dával tak finančné injekcie ekonomike. Kým cieľom prvého QE v USA bolo zachrániť bankový sektor, ďalšie kolá (od roku 2008 ich prebehlo niekoľko) boli zamerané na podporu ekonomiky.
Ekonomika USA sa rýchlo spamätala z krízy, ktorú americké banky vytvorili a vrátila sa k rastu. Na rozdiel od krehkého, neistého a pomalého oživovania ekonomiky v Európskej únii.
Nafukovanie novej bubliny?
Ekonómovia sú v otázke QE rozdelení. Pre jednu časť je tlačenie nových peňazí nafukovanie novej bubliny, ktorá raz s katastrofálnymi dôsledkami praskne. Druhá časť ekonómov sa riadi podľa výroku: „Keď zlyhá všetko ostatné a vaša ekonomika padá, vytvorte nové peniaze a kupujte za ne vládne dlhopisy“.
Väčšina ekonómov je presvedčená, že štátom, ktoré použili QE – USA, Veľká Británia alebo Japonsko – pomohlo „tlačenie peňazí“ z katastrofálnej ekonomickej depresie.
Mala by začať „tlačiť“ miliardy nových EUR aj Európska únia?
Napriek tomu, že ECB, jediná skutočne federálna inštitúcia v EÚ, by podľa všetkého mohla rozhýbať európsku ekonomiku, pre štáty používajúce euro je stále ťažké rozhodnúť o spustení európskeho QE.
Už vyhlásenie prezidenta ECB Maria Draghi z roku 2013, keď povedal, že ECB je pripravená intervenovať na finančných trhoch, zastavilo šírenie finančnej krízy v Európe.
Napriek tomu, že zmluvy, ktorými bola EU založená, zakázali financovať vlády jednotlivých členských štátov Európskou centrálnou bankou, ECB už nakúpila dlhopisy Španielska, Grécka, Talianska a plánuje ďalšie nákupy. Rovnako sa snaží ECB stimulovať európsku ekonomiku takmer nulovými úrokmi a poskytovaním lacných pôžičiek bankám.
Európske štáty zatiaľ seriózne neuvažujú o plnohodnotnom QE. Čiastočne pre prísne pravidlá Únie a čiastočne pre obavy z nafukovania ďalšej bubliny. Nemecko okrem toho argumentuje tým, že nehodlá riskovať infláciu, ani stimulovať vlády európskych štátov prekračovať rozpočet. Tento postoj je pochopiteľný: v nemeckej kolektívnej pamäti sú stále živé spomienky na katastrofálnu hyperfinfláciu z roku 1920…
Ekonomika EÚ sa však oproti zvyšku sveta zotavuje pomaly a v Európe sa nedarí naštartovať rast. Európska centrálna banka (ECB) už vyčerpala takmer všetky možnosti ako ekonomiku stimulovať. Tým sa každým dňom ocitáme bližšie k Európskemu kvantitatívnemu uvoľňovaniu na spôsob amerického FEDu.
