Dňa 12. decembra 2012 usporiadalo občianske združenie Mladí priatelia Európy (JEF Slovakia) odborný seminár s názvom „Banková únia – liek pre chorú Európu?“. Seminár sa uskutočnil v priestoroch Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku a pozvanie do diskusie prijali Radovan Geist (vydavateľ portálu Euractiv.sk), Jozef Kollár (podpredseda Výboru NR SR pre financie a rozpočet) a Juraj Karpiš (analytik inštitútu INESS).
„Banková únia by mala byť nástrojom, ktorý má riešiť špecifické problémy krajín, v ktorých má štát svoj verejný dlh v zvládnuteľnej výške, ale má na svojom území banky, ktoré majú vážne problémy,“ objasnil Radovan Geist v úvodnom slove. Z dôvodu, že krajiny tieto banky potrebujú pre chod svojej ekonomiky, budú ich musieť zachraňovať. V prípade záchrany bánk sa však dlh štátov môže stať neudržateľným. Cieľom bankovej únie je oddeliť problémy bankového sektora od problémov verejných rozpočtov.

Banková únia by sa mala skladať z troch pilierov. Prvým pilierom bude jednotný bankový dohľad. Tento preventívny nástroj má zabrániť budúcim problémom. Ako však uviedol Juraj Karpiš, bankový dohľad nevyrieši súčasné problémy: „Prvý pilier má svoje rácio, lenže prichádza trinásť rokov neskoro. Euro sa založilo príliš narýchlo a bez toho, aby sa niekto zamýšľal nad tým, aký bude mať dopad, keď budú banky pôsobiť cez hranice, rásť a vytvárať rôzne nestability. Jednotným dohľadom nevyriešime súčasné problémy.“

Druhým pilierom bankovej únie má byť spoločný fond na rekapitalizáciu bánk. Z dôvodu, aby sa ďalšie krajiny nedostali do podobných problémov, aké má dnes Portugalsko alebo Írsko, problémové banky nebudú zachraňovať jednotlivé krajiny samostatne. Banky by sa mali rekapitalizovať priamo z Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) bez toho, aby museli finančné prostriedky prejsť cez rozpočty jednotlivých krajín. Pri záchrane bánk sa teda nebude zvyšovať verejný dlh jednotlivých krajín. Podľa Juraja Karpiša je však spoločný fond, ktorý má uhradiť existujúce straty „pomerne nelegitímne prerozdelenie bohatstva a straty bánk sa rozdelia bez ohľadu na to, ako sa celý čas tá ktorá inštitúcia správala.“

Spoločný fond na garanciu vkladov by mal byť tretím pilierom bankovej únie. V prípade problémov niektorej z bánk sa má, pomocou garancie všetkých bankových vkladov, predísť hromadnému vyberaniu prostriedkov a ich presunu do iných bánk.
Prijatie akýchkoľvek mechanizmov je podmienené prijatím jednotného dohľadu a práve tu hľadajú v súčasnosti európski lídri dohodu. Ani jeden z hostí sa nedomnieva, že sa rozhodnutie o bankovej únii prijme v pôvodnom termíne. Jednou z príčin sú nadchádzajúce voľby v Nemecku, kde je banková únia politicky citlivou témou.

Jozef Kollár poukázal na to, že všetky rozhodnutia ohľadom bankovej únie prebiehajú pri obrovskom deficite demokracie. Schvaľovací mechanizmus prebieha spôsobom, že sa „väčšinou pod rúškom noci odohrajú telefonické konferencie, kde spolu hovoria sedemnásti ministri eurozóny. Potom sa stretnú, na expertnej úrovni sa predložia dokumenty a o pár týždňov nasleduje samit, zasadnutie hláv štátov, kde sa príjmu politické záväzky k týmto dokumentom. Nakoniec príde koncovka, ktorá zlyháva – ratifikácia dokumentov v národných parlamentoch. Do parlamentov sa dostávajú dokumenty s tým, že sa na nich nedá už nič meniť, lebo ich niektoré štáty už ratifikovali a tieto procesy by museli prebehnúť znova. Ďalším argumentom je, že sa dokumenty odmietnuť nedajú, lebo hlava štátu už prijala politické rozhodnutie. Toto sa nazýva samitizácia Európy, kde o najkľúčovejších rozhodnutiach rozhodujú dvaja – traja ľudia. Európsky parlament a národné parlamenty sú úplne mimo hry.“

Radovan Geist súhlasí, že rozhodnutia sa často robia na poslednú chvíľu a „nie sú robené štandardnými mechanizmami, ktoré by poskytovali možnosť ovplyvnenia rozhodnutí reprezentatívnymi orgánmi… V čase keď nefungujú, alebo nie sú dostatočne flexibilné normálne spôsoby ako prijímať rozhodnutí, vtedy sa pracuje tak, že sa stretnú tí najsilnejší hráči, tí nadizajnujú niečo, čo nechajú potom odsúhlasiť všetkým ostatným. To nie je šťastný spôsob, ani spôsob akým by EU mala fungovať. Vyriešiť to možno dvoma spôsobmi. Ak by bola Európa slušnou federáciou, v ktorej funguje federálna vláda, ktorá sa môže opierať o federálny parlament, tak by sme tieto problémy nemali. To je v súčasnej situácii utopistická možnosť. Mali by sme tu federálny parlament, ktorí všetci spoločne volíme a mal by presne také postavenie, aké má mať v demokratickom štáte. Dnes sú rozhodnutia prijímané na stretnutí zástupcov národných štátov. Druhá, realistická možnosť, keďže si nemyslím, že sme na dosah federácii, je prijímať rozhodnutia včas. Neodkladať ich na poslednú chvíľu a potom ich riešiť pod tlakom okolností.“

Jozef Kollár si nemyslí, že bude naplnený hlavný účel bankovej únie – oddelenie problémov bankového sektora a verejných dlhov. „Bankovú úniu vnímam ako súčasť procesu, ktorý bude končiť fiškálnou úniou, ktorá pôjde po bankovej a na konci by mala byť politická únia, supranacionálny štát. Som presvedčený, že takýto štát nikdy nebude fungovať.“

Podľa Juraja Karpiša by mali staré členské krajiny „prehltnúť horkú pilulku toho, že projekt eura bol nepodarený a náklady tejto nepodarenosti by sme mali uhradiť. Pristúpiť k reštrukturalizácii dlhov krajín, očistiť finančný systém, využiť ESM a ECB, aby sme zlikvidovali nesolventné inštitúcie a to za podmienky garancie vkladov obyvateľstva. S čistým stolom sa môžeme začať rozprávať o tom, ako predchádzať krízam, o tom, či chceme bankovú úniu a akú ju chceme, ale až potom, ako sa vyriešia problémy existujúcej krízy.“

„Upratanie stolu“ by mohlo mať, podľa Radovana Geista, zničujúce dôsledky. Jediné čo nám zostáva je riešiť tieto problémy za chodu. „Je potrebné priznať si, že spôsob akým bola založená menová únia nefunguje, predpoklady na ktorých bola založená boli nesprávne a je treba nájsť riešenie.“ Prvý predpoklad bol, že môžeme mať spoločnú menovú politiku bez toho, aby sme mali spoločnú fiškálnu politiku. Je potrebné nájsť spôsob, ako vytvárať spoločnú fiškálnu politiku.

Ako nesprávny sa ukázal aj predpoklad, že štrukturálne rozdiely existujúce medzi ekonomikami, ktoré sme spojili do menovej únie sa začnú v menovej únii prirodzeným spôsobom vyrovnávať. Musíme nájsť spôsob, ako tieto rozdiely riešiť. Ďalej je neefektívne mať 17 regulačných systémov v jednom spoločnom finančnom trhu. Aj tu je potrebné nájsť spôsob, ako efektívne regulovať európsky finančný trh. Pokusom o to je banková únia.

Pri všetkých týchto rozhodnutiach je dôležité hľadať demokratickú legitimitu. „Preto by súčasťou riešení problémov mala byť demokratizácia EU, prenášanie rozhodnutí na inštitúcie, ktoré majú čo najviac priamej demokratickej legitimity. A to sa nedá dosiahnuť bez inštitucionálnej reformy v EU, bez vytvorenia spoločného európskeho federálneho parlamentu, pravdepodobne dvojkomorového, bez európskej exekutívy, ktorá bude zodpovedná legislatíve…“

Milan Polešenský, JEF Slovakia
december 2012