Keynesiánski ekonómovia už pred rokmi predpovedali, že úsporné opatrenia, ktoré boli uložené Grécku a ďalším krajinám zlyhajú. Ak by bolo Grécko jedinou krajinou, kde opatrenia „trojky“ (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond) zlyhali, mohli by sme povedať, že Atény nesú za svoje problémy vinu samé. Ale nie je.
„Úsporné opatrenia zlyhávajú opakovane“, domnieva Joseph E. Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku, „nepotrebovali sme ďalší test. Úsporné opatrenia zlyhali, keď ich použil americký prezident Herbert Hoover počas hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia, v posledných desaťročiach zlyhali úsporné programy pre východnú Áziu a Latinskú Ameriku. Napriek všetkým týmto zlyhaniam, keď sa Grécko dostalo do problémov, pokúsili sme sa použiť úsporné opatrenia znovu.“
Grécku sa sčasti podarilo splniť očakávania MMF, Európskej komisie a ECB. Vedľajší efekt bol však zničujúci. Nezamestnanosť v krajine vyskočila na 25%, HDP od roku 2009 pokleslo o 22%. Pomer dlhu k HDP narástol o 35%. Posledným dôsledkom úsporných opatrení bolo drvivé volebné víťazstvo strany Syriza v gréckych voľbách v januári tohto roka. Gréci tak po rokoch trápenia vyhlásili: máme toho dosť.
Grécko nám pripomenulo, že svet potrebuje pravidlá pre reštrukturalizáciu dlhov. Napriek tomu, že nadmerné zadlženie opakovane prináša problémy, jednotlivci a celé krajiny sa dostávajú do tejto situácie stále znova a znova.
Nadmerný dlh nespôsobil iba krízu v roku 2008, ale tiež krízu v východnej Ázii v roku 1990, krízu v Latinskej Amerike v roku 1980. Naďalej spôsobuje utrpenie ľudí v USA, kde milióny majiteľov domov stratili svoje domovy. Najnovšie visí hrozba nad Poľskom, kde si ďalšie státisíce ľudí brali hypotekárne úvery v švajčiarskych frankoch.
Dlh je dohoda – veritelia by mali byť rovnako zodpovední ako dlžníci
Čo sú dlhy? Sú to zmluvy, teda dobrovoľné dohody. To znamená, že veritelia by mali byť rovnako zodpovední ako dlžníci. „V skutočnosti by mali byť veritelia zodpovednejší ako dlžníci,“ domnieva sa Stiglitz, „sú to predsa sofistikované inštitúcie, zatiaľ čo dlžníci sú často málo zdatní v predvídaní turbulencií na trhoch a zvládaní kríz. Je smutné, že v skutočnosti sa banky často správajú ako na poľovačke. Lovnou zverou sú dlžníci.“
Úsporné opatrenia – väzenie pre dlžníkov
V 19. storočí existovali tzv. väznice pre dlžníkov. Táto inštitúcia bola ukážkou zlyhania humanity a všetkých princípov, na ktorých je postavená naša civilizácia. Okrem toho neposkytovala dlžníkovi ani žiadnu praktickú možnosť, ako úvery splatiť. To, čo mohlo pomôcť bolo, ak by si veritelia zobrali väčšiu zodpovednosť za dôsledky svojich rozhodnutí a poskytli dlžníkom lepšie podmienky.
Nie sú dnešné úsporné opatrenia analogické takýmto väzením pre dlžníkov? O to horším, že sa netýkajú jednotlivcov, ale celých štátov.
Eurozóna by nemala byť väzením. Jednotná mena bráni dlžníkom devalvovať svoju menu a vyviaznuť z dlhovej pasce. Práve preto potrebujeme na medzinárodnej úrovni zaviesť procesy reštrukturalizácie dlhu, ktoré dokážu dať krajinám nový začiatok. Inak môže prísť k situácii, že bude pre zadlžené krajiny výhodnejšie použiť krajné riešenie a eurozónu opustia. Jej opustenie im prinesie obrovské problémy, ale problémy prinesie aj samotnej eurozóne. Najmä politické.
Keď skončila druhá svetová vojna, spojenci uznali, že Nemecko potrebuje nový začiatok. Pochopili, že Hitlerov vzostup má súvis s nezamestnanosťou, ktorú spôsobil veľký dlh Nemecka z prvej svetovej vojny. Spojenci Nemecku veľkú časť dlhov nielenže odpustili, ale aj krajine poskytli pomoc. Ako by sa dejiny vyvíjali, ak by spojenci postupovali v Nemecku podobne ako dnes trojka v Grécku?
