Skutočne významné zahranično-politické udalosti sú vo svojej podstate v každej krajine odrazom domácej politiky. Správna zahraničná politika môže v správny čas zvýšiť prestíž lídra alebo popularitu politického režimu. Dvojnásobne to platí pre autoritatívne režimy, ktorým chýba demokratická legitimita a platí to aj pre dnešné Rusko. V Putinovom Rusku je zahraničná politika v podstate jediná vec, ktorá funguje. Ruská ekonomika sa spomaľuje, režim je presiaknutý korupciou a neschopnosťou štátnych úradníkov na všetkých úrovniach štátnej správy. Úspechy v zahraničnej politike sa stali v Rusku základom pre udržanie Putinovej popularity, ktorá je kľúčová pre legitimitu vlády.
Na obrázku vicepremiér Dmitrij Rogozin (v strede), údajne číslo jedna na zozname sankcií v súvislosti s krízou na Ukrajine. Spracované podľa American Enterprise Institute for Public Policy Research.
Ruská ekonomika sa potáca na minimálnom raste, kapitál uniká z krajiny rekordným tempom a podľa prieskumov takmer polovica Rusov súhlasí s tým, že strana Jednotné Rusko je stranou „zlodejov a podvodníkov“. Vladimír Putin ťaží len z víťazstva v medzinárodnej politike – od úspechov v Sýrii, Iráne, cez používanie práva veta v Bezpečnostnej rade OSN… – a pomocou zahraničných politických úspechov sa snaží doma presvedčiť, že sa Rusko vrátilo k predchádzajúcej sile. Týmito úspechmi Putin presviedča Rusov, že je krajina v dobrých rukách. To je aj dôvod, prečo boli pre ruského prezidenta olympijské hry v Soči také dôležité, aby na ne venoval 50 miliárd dolárov. Hry v Soči neboli len o tom, aby predstavil svetu nové a silné Rusko, ale boli určené aj ako predstavenie pre domácu scénu.
Euroázijská únia zložená z bývalých sovietskych republík mala byť jedným z ďalších zahranično-politických úspechov Ruska. Možno najväčší úspech Putinovej kariéry, korunný klenot v jeho úsilí o vytvorenie nového Ruska – protiváhy Západu. Keď začala Ukrajina, kľúčový prvok v budúcej Euroázijskej únii, váhať a obzerať sa po ceste smerom k Európskej únii, Moskva sa otvorene zamiešala do udalostí, aby odvrátila Kyjev od európskej cesty.
Keď toto ovplyvňovanie Moskve nevyšlo a na Ukrajine vypukli protesty proti Janukovyčovi, kremeľská propagandistická mašinéria sa dala do práce a označila krízu na Ukrajine ako ďalší útok Západu na záujmy a bezpečnosť Ruska. Pre prezidenta Putina vytvorila ďalšiu príležitosť, aby sa predstavil ako obranca vlasti, jediný človek, ktorý by mohol zmariť plány nezmieriteľných ruských nepriateľov. Ruskí zákonodarcovia otvorene obvinili USA a Európu z podpory násilných protestov. Putin dokonca tvrdil, že demonštranti v Kyjeve boli špeciálne vyškolení v táboroch NATO v Poľsku a Litve.
Stratégia Kremľa ale nevyšla a priniesla presne opačné výsledky. Tí, ktorí boli ochotní na Majdane zomrieť, prežili tých, ktorí boli ochotní zabíjať. Keď po troch mesiacoch revolúcia zvíťazila, tento triumf bol v Rusku vysvetľovaný ako víťazstvo Západu a strategická porážka Ruska. Odplata a náprava sa stala pre Putina na domácej politickej scéne kľúčovou a osud Ukrajiny – krajiny so 46 miliónmi obyvateľov – je iba prostriedkom k tomuto cieľu.
Preto prišla invázia na Krym, Achillovu pätu Ukrajiny. Udalosti na Kryme by mohli vybičovať vlnu vlastenectva dostatočne veľkú na to, aby zotrela škody spôsobené manipuláciami, ktoré splodili protesty na Majdane. Krym bol terčom ruskej populistickej a nacionalistickej politiky celé roky – Krym s veľkými ruskými základňami a väčšinovou ruskou populáciou. Toto všetko sa dá v Rusku ľahko propagandisticky predať: otec Putin chráni krajanov… Napriek všetkému tentokrát Putin možno precenil účinnosť svojej propagandy, alebo len zle odhadol svojich vlastných ľudí. Podľa nedávneho prieskumu je iba 45 percent Rusov presvedčených, že protesty na Ukrajine boli spôsobené Západom. Ešte znepokojujúcejšie môže byť, že 73 percent opýtaných uviedlo, že Rusko by nemalo zasahovať na Ukrajine.
Po veľkolepej demonštrácii rozhodnosti a účinnosti – dvoch charakteristických čŕt svojho obrazu, ktorými sa Putin v Rusku snaží prezentovať – stlačil Kremeľ tlačítko „prestávka“. Vojaci pristáli, ale zbrane sú ticho. Putin testuje Západ, či je pripravený prinútiť ho zaplatiť za jeho krymský výlet (pozn.: článok bol napísaný ešte pred referendom na Kryme.)
Medzitým sa, po invázii, ruský akciový trh prepadol o 12 percent. Rubeľ, ktorý celý rok stráca hodnotu, sa znova prepadol oproti doláru a to napriek zásahom centrálnej banky, ktorá sa pokúša zabrániť prepadu rubľa, aby sa ruský dovoz ešte viac nepredražil.
Ak by sa situácia vyhrotila, Spojené štáty a Európska únia môžu pristúpiť k uvaleniu sankcií, zmrazeniu finančných aktív, zákazu cestovania pre ruské politické elity a ich rodiny…
Tieto opatrenia by boli skutočným testom sily Putinovej kontroly nad ruskými elitami. Elity na Ukrajine sa veľmi rýchlo obrátili proti prezidentovi Janukovyčovi. Bude ruská elita odolnejšia, má väčší strach alebo bude menej ovplyvnená postavením Ruska ako medzinárodného vydedenca? Bude Putin ochotný riskovať tento test? A ako dlho?
Pokiaľ ide o ostatné náklady sprevádzajúce ruskú inváziu na Krym, niet pochýb o tom, že summit G8 v Soči je pochovaný. Členstvo Ruska v G8 je vážne ohrozené a to môže poskytnúť západným lídrom väčší vplyv, ako si mnohí myslia. Dokonca aj počas studenej vojny komunikovali hlavné priemyselné demokracie – najmä Spojené štáty – s lídrami Sovietskeho zväzu ako rovný s rovným. Tento postoj legitimizoval rešpekt a veľmocenské postavenie Sovietskeho zväzu.
Rovnako ako Sovietom, aj Putinovi sa podarilo spojiť nepriateľstvo Západu s pravidelnými summitmi, ktoré v Rusku vytvárajú obraz Ruska a Putina ako uznávaného medzinárodného hráča. Ak sa Putinovi tento status nepodatí udržať, bude to pre jeho obraz v očiach Rusov veľký úder.
Na druhej strane musia západní predstavitelia pochopiť optiku, skrz ktorú Kremeľ vníma túto krízu. Tí, ktorí tvrdia, že Putin sa dopúšťa činov, ako je obsadenie Krymu preto, že sa vo svojej politike mýli, nemajú pravdu. Putin všetko robí preto, lebo to musí robiť. Ako vodca v morálne takmer skrachovanom režime a v čase prudkého ekonomického poklesu, je porážka v zahraničnej politike niečo, čo si nemôže dovoliť.
Spracované podľa American Enterprise Institute for Public Policy Research (http://www.aei.org)
